Po nárekoch, výstrahách a ponosoch,
prečo vkuse prispievam sladkosťami a ničím ,,poriadnym", som sa rozhodla
zrealizovať jeden z mojich najobľúbenejších talianskych snackov.
Skúšala som to prvýkrát v Ríme a absolútne som nevedela. čo to je.
Väčšinou keď som v cudzine, vyberám si jedlá podľa toho, s akými
komplikáciami viem vysloviť ich názov, (,,arancine con gorgonzola",
,,cocq au vin", ,,hot dog" atď.). A navyše som zbadala niekde pri
Vatikáne taký super obchodík, kde nepredávali nič iné iba tieto malé
hruškoidné fritované guľky. Mal vo výklade ,,betlehem" ale namiesto
Jozefa tam s palicou stál sám Eric Clapton. Teda aspoň podľa mňa
určite. Originálne arancini sú oveľa väčšie ale ja som si povedala, že
čím menšie, tým viac trojobalu.
A teraz trochu edukácie:
Arancini
pochádzajú zo Sicílie z nejakého 10. storočia. Odvtedy sa začali robiť
aj v iných častiach Talianska, na Sicílii má však tvar hrušky (tie som
robila ja lebo veď originálna receptúra) a inde guľky. V Ríme majú aj
iný názov - suppli a v Neapole - pall´e riso (ryžové gule).
Väčšinou
bývajú plnené mäsovým ragú ale existuje už milión náplní. To je asi tak
všetko, čo by ste o nich mali vedieť. A ešte to najdôležitejšie - ako
si ich vypýtať: ,,due arancine per favore!". (lebo vedzte, že jeden (alebo jedna? mám lingvistickú dilemu) nikdy nie je dosť)